Každé ochorenie je sprevádzané zmenami funkcie organizmu. Najčastejším dôsledkom choroby, býva zlý subjektívny stav a emócie. Ochorenie pre človeka predstavuje v prvom rade stres a krízovú situáciu, ktorá narúša duševnú rovnováhu. Niektorí ľudia sa stávajú neprimerane popudliví. Takto postihnutého človeka môže podráždiť akákoľvek maličkosť, hluk, rozhovory iných,, samota, tma, svetlo atd. Z chorého sa často stáva egocentrik, môže sa domnievať, že sa na neho a jeho chorobu musí sústrediť pozornosť a život celej rodiny, okolia.
Niektorí pacienti sa stávajú príliš pesimistickými, môže sa u nich rozvinúť permanentný depresívny stav. Takéhoto pacienta nič nepoteší, Nezaujíma sa o všedné veci, nezaujímajú ho starosti, či radosť iných. Na to ako sa človek počas svojej choroby správa, má vplyv kultúrne, rodinné, sociálne a iné faktory. Istú mieru vplyvu prinášajú so sebou i osobné vlastnosti samotného pacienta, či rodinných príslušníkov. Ich prispôsobovanie a zvykanie si na chorobu trvá niekedy veľmi dlho.. Niektorí ľudia si na „rolu“ pacienta zvykajú veľmi ťažko.. Chorí sa  preto často dostávajú do konfliktov nielen so svojimi blízkymi, ale i s ošetrujúcim personálom. Ochorenie však môže prinášať i niektorí výhody. Ak sa postihnutý vďaka svojej chorobe zbaví niektorých nepríjemných povinností, alebo je mu poskytovaná väčšia pozornosť či starostlivosť, môže sa mu takýto stav zapáčiť a on sa v konečnom dôsledku nebude chcieť uzdraviť.

Každý človek dúfa, že sa vylieči a jeho problémy sa tým vyriešia, že mu lekár predpíše taký liek, ktorý ho zbaví utrpenia, že psychológ nájde východisko zo zlej situácie a všetky problémy sa vyriešia automaticky samé, bez vlastnej, osobnej námahy a úsilia.

Popritom je takýto pacient náchylný zvaľovať všetku zodpovednosť za svoje zdravie, na iných a nie je ochotný prevziať na seba in len malú časť. Uzdravenia však závisí vo väčšej miere na samotnom pacientovi, než na jeho pomocníkoch, či okolí. Aby sa človek uzdravil, musí sa primerane svojej chorobe snažiť a namáhať. A pokiaľ je postihnutý nevyliečiteľnou chorobou, je potrebné sa s tým zmieriť a podľa toho zároveň zmeniť i celý svoj život. Je potrebné napríklad držať diétu a zriecť sa niektorých návykov. Je zároveň potrebné nútiť sa k pohybu, zmieriť sa s nutnosťou doživotného užívania liekov, s určitým nepohodlím a niekedy i so stálou bolesťou. Ochorenie vždy sprevádza strach. Človek sa môže obávať invalidity, opakovaných záchvatov, alebo recidívy ochorenia, zmeny vonkajšieho vzhľadu, bolesti, straty blízkych, smrti atd. Keďže sa človek prirodzene bojí o svoje zdravie, či život, často sa sústreďuje na fyzické príznaky, následky choroby. Často sa uzatvára do seba, odmieta bežné zamestnania, neustále premýšľa o svojom nešťastí. Môže si dokonca myslieť, že jeho situácia je oveľa horšia, než v skutočnosti je a preto na príznaky môže reagovať až neprimerane ostro.
„Strach má veľké oči“ vraví ľudová múdrosť. Existujú však i presne opačné situácie – pacient dôležité príznaky ignoruje. Pretože si nepripúšťa ich závažnosť. Niektorí pacienti dokonca odmietajú priznať si svoj stav. Chorý človek sa môže stať aj bezmocným ako dieťa. Môžu k tomu však prispieť i ľudia ktorí sa o chorého človeka starajú tak, že za neho vykonávajú všetky potrebné činnosti. Režim na lôžku, kŕmenie, vykonávanie tých najbežnejších úkonov iba k takejto bezmocnosti prispieva. Za pacienta je treba robiť iba to, čo on sám kvôli chorobe vykonať nemôže. Bezmocnosť sa prejavuje v závislosti. Človek o ktorého je v chorobe nadmerne postarané, už nemôže byť sám, je často netrpezlivý, žiada okamžité splnenie svojich želaní a vyžaduje si, aby bol stále niekto neblízku. Týmto požiadavkám je treba jednoznačne čeliť. Pokojne, mierne, ale jednoznačne. Časť starostí je treba preložiť na samotného pacienta.. Vtedy sa jeho nároky zmenšujú. S pacientom sa do konfliktu dostanete ľahko. Môže si myslieť že je o neho málo postarané. A jeho ťažkostiam nie je venovaná patričná  pozornosť. A pritom jeho opatrovateľ nie je schopný už pracovať lepšie a viac, jednoducho pacient požaduje na ňom nemožné.. V takomto prípade sa starostlivosť o pacienta stáva veľmi obtiažnou úlohou pre jeho ošetrovateľa.
Ľudia sú rôzni. Každý z nás má neopakovateľné a individuálne povahové črty. Ak sa tieto prejavujú ešte pred chorobou, počas nej sa často znásobujú. Poškodenie hlbokých mozgových štruktúr, spôsobené dlhodobým stresom, infekciou otravou, či poranením, môžu pacienta priviesť až k nezvratným zmenám osobnosti. Pacient sa môže stať extrémne podozrievavý, nesamostatný, prehnane pedantský, by až detinský, malicherný impulzívny, nevyrovnaný, alebo neprívetivý. Pre opatrovateľa to býva často veľmi obtiažne, pretože z takéhoto človeka sa často stáva niekto úplne iný, kým bol pred chorobou.